Príspevok predstavuje teoretickú a performatívnu reflexiu v rámci umeleckého výskumu „MONŠTRUM SPIEVA“, ktorý skúma paralely medzi hlasovým vyjadrením trans subjektu, performujúceho objektu a operného šepkára. Autor definuje tieto tri identity ako „spiklenecký trojuholník“ obývajúci okrajové, marginalizované a často tabuizované polohy hlasového prejavu. Ťažiskom textu je analýza šepkára ako liminálnej figúry, ktorej hlas je z podstaty akuzmatický – teda oddelený od viditeľného zdroja a existujúci v medzere medzi telom a zvukom. Autor argumentuje, že hlas trans subjektu i performujúceho objektu narúša hegemonické očakávania o súlade medzi aurálnym vnemom a pevne daným telom, čím suspenduje ustálenú identifikáciu a animuje neistotu. Práca využíva koncepty „vrhania hlasu“ a kolektívnej tvorby identity, pričom šepkárstvo interpretuje nielen ako profesiu, ale ako radikálne gesto starostlivosti a subverzívnu stratégiu prežitia mimo normatívny kánon. Text tak prepája opernú prax s trans feminizmom a úvahami o kolektívnom zdieľaní hlasu a identity.