Na pôdoryse prípadovej štúdie inscenácie „121“ analyzuje táto práca východiská a výsledky tretej generácie výskumu dekompozičných princípov aplikovaných do inscenačnej tvorby. Opierajúc sa o paralely s pozorovaniami z oblastí ako behaviorálna psychológia, neurovedy či kvantová fyzika sa text venuje aspektom interpretačnej autonómie diváka, relatívnosti komunikačných kódov a otázke univerzality scénického jazyka.